Dáš a dostaneš

Kamarátka je skvelá žena. Šikovná, úspešná, s veľkým srdcom. Jej svokra ju nemá príliš v láske. Vraj jej vzala syna. Vraj by mala lepšie robiť to a hento. Tento boj trvá už dlhé roky a nikam nevedie. Svokra bojuje a súperí o lásku syna tak intenzívne, že pomaly stráca aj jeho. Pomaly sa napĺňa to, čoho sa celé roky najviac obávala a prečo tak bojovala… A pritom možno stačilo otvoriť srdce a ku synovi získať aj dcéru. Je snáď lásky málo? Platí na ňu klasická matematika? Keď máme veľkú rodinu, znamená to, že ich milujeme tak akosi menej, než keby bol ten človek iba jeden? Delíme piatimi? Šiestimi? Desiatimi?

Predstavte si dve rodiny.

Obe kedysi žili veľmi chudobne. Obe tvrdo pracovali, a tak sú dnes inde.

Jedna rodina škrečkuje každú korunku, teraz už každý cent. Majú už slušné úspory, no stále riešia, kde je cukor o pár centov lacnejší, akú čiastku môžu minúť denne na jedlo a nariekajú, ako je to či ono drahé a ako na to či ono v žiadnom prípade nemajú. Napriek tomu, že majú všetko, čo potrebujú, stále žijú v chudobe. Mysľou sú stále v strese, kŕči a nedostatku.

Druhá rodina dáva ako dýcha. Sú štedrí voči sebe navzájom aj voči ostatným. Rozdávajú všetko. Úsmevy, dobrú náladu, domáce koláče, pozvania na kávu, pomoc, keď druhý potrebuje. Rozdávajú neustále, a predsa majú dostatok. Akoby neubúdalo. A človek cíti tú energiu prajnosti, hojnosti…

Zvláštne, však? Ale nejakým záhadným spôsobom to tak funguje. Dobro a láska akoby sa otvorenosťou a zdieľaním rozmnožovali. A naopak, keď niečo, čokoľvek, dusíme a chceme len pre seba, odchádza to od nás.

„Čo zaseješ, to budeš žať.“

Odmalička všetci poznáme tie známe príslovia: „Čo dáš, to sa ti vráti,“ alebo „Čo zaseješ, to budeš žať.“ Len v tom živote to akurát nie je vždy úplne ono, občas akoby sme zabudli, čo tie príslovia znamenajú a prečo je to tak… Často sa mi zdá, že čakáme na tú správnu chvíľu, keď budeme mať čas, energiu a peniaze, až potom neskôr dáme druhým. Keď bude z čoho. Čudujeme sa, že od života nedostávame tie správne karty, že zažívame nedostatok v akejkoľvek podobe. Niekto to volá duchovným zákonom, niekto obyčajnou logikou, ale jedno je isté – keď nezaseješ semienko a nezalievaš ho, žiadna úroda nebude. Keď nenadviažeš vzťah a nevložíš doňho kus seba, nebude z toho láska. Ako som čítala v jednej knižke – sťažovať sa, čo všetko nedostávame, keď aspoň toľko nedávame, je ako kričať na piecku: „Dám ti drevo, keď ty mi dáš teplo“.

heart-791047_1280

Teraz možno poviete – veď ja dávam! Otázkou ale ostáva, čo a s akým motívom. Niekedy je ťažké zistiť sám v sebe, aké sú vlastne moje pohnútky… Väčšinou ani nemáme čas ich skúmať. Ale ruku na srdce – aké je niekedy to naše dávanie? Je to dávanie, pretože musím? „Idem upratať, lebo bezo mňa by ste tu zhnili v špine.“ Je to dávanie, pretože sa to patrí? „Vyberme už ten dar a poďme domov.“ Je to dávanie s nechuťou, lebo nevieme povedať nie? Či dávanie, aby som vyzeral dobre v očiach iných? Alebo dávanie zo strachu?

Naozajstné dávanie je jednoduché. Je ako skok do mora, keď človek neanalyzuje, či naozaj musí, či nie je lepšie jednou nohou ostať na brehu, či more dostatočne ocení jeho skok. Jednoducho skočí a cíti sa skvele. Ťažšie je sa na tú jednoduchosť preladiť, ale v medziľudských vzťahoch dokáže zázraky. Hovorí sa, že ak ti niečo chýba, začni to viac dávať ostatným. Lásku, ocenenie, úsmev, slobodu, dôveru, podporu… Konieckoncov, dobrom sa nedá nič pokaziť. Ale mnoho zlepšiť.

Práve ste si prečítali jednu kapitolu z mojej knihy Šťastie nie je mýtus. Páči sa vám a chcete viac? Kliknite sem >>>

spolocnynahlad

Zuzana Koščová
Som spokojná žena, ktorá si žije po svojom a plní si svoje sny. Manželka, dcéra, sestra, šperkárka, psychologička, autorka úspešných kníh Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.     Inšpirujem ľudí žiť krajší farebnejší život a objavovať svoj potenciál. Svoje články píšem najmä na blog www.krajsiden.sk a svoju šperkársku tvorbu prezentujem na www.melly.sk   Môj príbeh si môžete prečítať tu >>>
Komentáre