Korona: malý posol veľkej zmeny

Nevideli sme to prichádzať. Naozaj? Celé mesiace a roky sme si hovorili, že sa musí niečo zmeniť. Videli sme svet, ktorý sa rúti vpred rýchlosťou, ktorej sme dávno prestali stačiť. Životné prostredie, medziľudské vzťahy… to všetko volalo po zmene už dávno. Vedeli sme, že je to neudržateľné a vraveli sme si, že niečo sa musí stať. Zastaviť svet, zastaviť nás.

Možno by nás viac ako karanténa potešilo zastavenie v podobe dovolenky v Karibiku, ale ruku na srdce – zmenili by sme niečo?

Úprimne sa priznám, že prvé dni som strávila pofňukávaním a strachom. Že tých životných zmien je na mňa za krátky čas akosi priveľa. Z večera do rána mi zomrel otec a svet zachvátila pandémia. Ešte aj teraz, keď to píšem, zdá sa mi to ako nejaké surreálne sci-fi. Pred pol rokom by mi to nenapadlo ani vo sne. Zároveň si však pripomínam niečo, čo ma ocino vždy učil a k čomu nabádal – vidieť veci v súvislostiach.

Asi pred rokom o tomto čase som počúvala video vedca Bruce Liptona, v ktorom hovoril:

„Poďakujme sa chaosu, z chaosu totiž môže nastať zmena a pozitívna evolúcia.“

A tak pozorujem, čo nám táto nová situácia prináša a kam nás vedie …

Zhlboka sa nadýchnuť

Halóó, človeče, prebuď sa! Zakričal nám do ucha odrazu vírus.  Nežné to nebolo, ale priznajme si, že sú aj onakvejšie nákazy a mohlo byť aj horšie. Nie je podstatné kto pribral a ktorej celebrite sa narodilo dieťa. Dokonca ani v tej práci zrazu nie sme až takí nenahraditeľní, ako sa zdalo. Priority sú odrazu krištáľovo jasné – aby sme ostali zdraví, mali čo jesť, aby naši blízki boli v bezpečí, aby sme mali aj napriek neistote každý deň aj nejakú tú radosť a pocit, že robíme niečo zmysluplné. Zisťujeme, že pokojný spánok, hlboký nádych bez rúška a objatie našich starnúcich rodičov sú veľmi vzácne komodity. Už na to nikdy nezabudnime.

Vystupovať, ale nezastavujeme!

Nemááám čas! Koľko krát ste tú vetu počuli a koľkokrát vyslovili? Posledné mesiace som mala pocit, že tú rýchlosť už nedávam a púšťam sa. A že sa svet rúti ďalej bezo mňa. Trochu ma to trápilo, ale nevládala som s tým čokoľvek urobiť. Ľudia naokolo mi opisovali podobné pocity. Buď obrovské nasadenie, zhon a vyčerpanie alebo vyhorenie a pocit, že to tempo sa už nedá zvládať. Dostali sme stopku! Takú veľkú, akú sme si ani nevedeli predstaviť. Väčšina z nás dostala čas. Preorganizovanie všetkého. Tento výrok sa mi páči: „Ak nemôžeš ísť von, choď dovnútra.“ Už nie je kam uniknúť – pred pocitmi, pred členmi rodiny….

Ako mravce v mravenisku

Vírus nás učí vesmírne zákony v praxi. Napríklad ten, že keď pomôžem tebe, pomôžem tým aj sebe a opačne. Moje rúško chráni teba, tvoje rúško chráni mňa.  Odrazu sme ako mravce v mravenisku so spoločným cieľom – ostať zdraví a v poriadku. Spolu.  A tak ľudia šijú, doručujú, nakupujú pre svojich starkých, aj pre cudzích starkých, čistia vchody a výťahy, pozdvihujú na duchu, telefonujú, vynachádzajú intergalaktické spôsoby tvorby ochranných pomôcok. A ako kreatívne bytosti prichádzajú na stále nové spôsoby ako si pomáhať , byť ohľaduplní a chrániť sa navzájom.

Takto je to naozaj

Poviem vám úprimne, ako to celé prežívam.  Prvé dni sa niesli v duchu obáv, strachu, únavy. Veľa sa toho vyplavovalo. Posledný deň pred plošným zatvorením škôl som nechtiac absolvovala nakupovaciu apokalypsu v banskobystrickom Lidli. Po pokojných donovalských lesoch to bola celkom šupa. Doteraz neviem, prečo sme sa neotočili hneď vo dverách. Napokon sme si s mojou kamarátkou Zuzkou a jej malou Miškou spievali pri pokladni Kukulienku, aby sme sa trošku vytrhli z tých šialených emócií, ktoré lietali vzduchom. Fungovalo to, spievanie zo srdca odporúčam :-) Doma som v sebe spracovávala najmä strach o maminu a ušila v rukách rúška pre najbližších.  Keď muž ide na stavbu či na nákup, mám taký podivný pocit, hoci dobre viem, že nejde do zákopov. Cítim, že naťahujem ešte viac cudzích emócií ako zvyčajne a učím sa ich pravidelne púšťať. Dumám nad tým, ako bude nasledujúce mesiace fungovať moje podnikanie.  A vlastne nielen mesiace, pretože mám pocit, že už nič nebude ako predtým. Keď vidím ľudí na sociálnych sieťach ako pečú, tvoria, stmeľujú rodinu a užívajú si karanténu, občas to vo mne vzbudzuje neistotu, že by som to celé mala zvládať lepšie.  Nechcem sa pred vami skrývať za vzletné duchovné reči. Zároveň cítim obrovskú nádej, že sa začína nová kapitola, nová Zem. Vidím doslova pred očami víziu toho, aký svet si môžeme spoločne vytvoriť.

Aj v zraniteľnosti môže byť veľká sila

Keď mi niekto asi pred týždňom poslal prudko ezoterické video niekde z Čiech zo samoty uprostred lesa o tom, že máme zamerať pozornosť inde, nerozprávať o tom a korona zmizne, zdalo sa mi to – poviem to úplne úprimne – dosť mimo.  Odvtedy som sa s týmto pohľadom stretla niekoľkokrát a aj v oveľa rozumnejšej uchopiteľnejšej verzii. Chápem dôležitosť práce s pozornosťou, ale dovolím si aj iný pohľad. Nemá zmysel urobiť si z koronavírusu Voldemorta, ktorého meno sa nesmie vysloviť. Rodí sa niečo úplne nové. Aj emócie ako neistota alebo strach v tom majú svoje miesto.  Úplne inak to prežíva človek na samote, inak v meste, inak doma, inak v prvej línii. Inak keď to jeho prácu neovplyvnilo, inak keď sa mu podnikanie rozpadá pod rukami. Inak keď je prirodzene senzitívny a načíta každú jednu emóciu, čo prebehne okolo. Alebo ak má blízkych v červených zónach či vysoko rizikových skupinách.  Ak pociťujeme rôzne emócie, nerozprávaním sa tie emócie nezmiznú, možno práve naopak.  Riešenie skôr vidím v tom dať svojmu prežívaniu konštruktívny smer. Namiesto sledovania počtu mŕtvych sa opýtať sám seba: Čo zmysluplné môžem urobiť? Ako sa navzájom podporiť? Akú budúcnosť si prajem pre tento svet?

Je čas spojiť sily

Včera som mala s troma kamarátkami virtuálny mastermind kruh. Chystali sme sa na to už asi pol roka, teraz sme si našli časopriestor :) Pôvodne sme sa chceli rozprávať a dávať si nové vhľady najmä o podnikaní, ale vyvinulo sa z toho nádherné stretnutie blízkych duší. Dokonca Danka (ktorá je kňažkou Živeny) urobila pre Zuzku (ktorá mala práve narodeniny) aj krásny rituál ako prekvapenie. Čo na tom, že sme sa videli iba na obrazovkách počítačov? Srdcom sme sa cítili a aj slzy vybehli. V posledných týždňoch cítim ako mi prepájanie sa pomáha. Nemusíme v tom byť sami. Je čas spojiť sily. Aj posledné vedecké poznatky ukazujú, že evolúcia je o spolupráci a nie o súperení.

Z praktického súdka vyberám nasledovné

Podnikania a pracovné pozície mnohých z nás sa otriasajú v základoch. Ak sme niekedy chceli byť vedomejšími spotrebiteľmi, teraz je čas! Podporujme lokálne seba navzájom. Podporme susedu, kamaráta, šikovných slovenských ľudí.  Ľudia neprestanú mať narodeniny, meniny, my neprestaneme potrebovať rôzne veci osobnej spotreby. Môžeme však prestať nakupovať blbosti a podať si pomocnú ruku navzájom.

Nespratné deti v domácom väzení

Život ľudí sa výrazne pribrzdil a planéta sa nadychuje. Satelitné snímky ukazujú, že klesá znečistenie ovzdušia.  Ľudia pozorujú ako sa čistia kanály v Benátkach, ako sa k pobrežiam vracajú delfíny, ako sa do miest odvážili aj divo žijúce zvieratá. Boli sme ako nespratné deti a Matka Zem nám dala domáce väzenie, aby sa ten zvyšok stvorenia mohol trošku zotaviť z našich výčinov. Majme úctu a rešpekt, veď vidíme ako ľahko by s nami vedela urobiť poriadok.

Mama a Tato nás stále milujú
(aj cez to domáce väzenie)

Pred dvoma týždňami som mala svoje plány. Tak ako my všetci.  Mesiac dozadu mi správy o koronavíruse pripadali vzdialené ako samotná Čína.  Haló, aké už bolo okolo mnohých nákaz. Možno aj vy ste to vnímali podobne. A predsa nás Mamička Zem a tento malý korona-tvorček prekvapili. Naše plány boli škrtnuté, naše životy sa menia.  Ostáva nám pokorne to prijať.  A učiť sa dôverovať, že Boh/Zdroj nám ostáva priateľsky naklonený a je tou láskyplnou Silou, v ktorej všetko plynie v súlade s naším najvyšším dobrom.

Áno, veci sa menia a  mne každý deň prichádza na um jeden úžasný výrok, ktorého autora nepoznám, ale ďakujem mu:

„Nič už nebude ako kedysi, ale všetko môže byť také, ako ešte nikdy.“

 

Ako to cítite a vidíte vy? Napíšte mi do komentárov.

P. S. Chystám aj tipy ako si prakticky pomôcť v podnikaní v tejto dobe. Bude vás to zaujímať?

Zuzana Koščová
Som spokojná žena, ktorá si žije po svojom a plní si svoje sny. Manželka, dcéra, sestra, šperkárka, psychologička, autorka úspešných kníh Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.     Inšpirujem ľudí žiť krajší farebnejší život a objavovať svoj potenciál. Svoje články píšem najmä na blog www.krajsiden.sk a svoju šperkársku tvorbu prezentujem na www.melly.sk   Môj príbeh si môžete prečítať tu >>>
Komentáre