Už nedokážem zatvárať oči. Končím na sociálnych sieťach.

Hovoria, že podnikať bez sociálnych sietí je ekonomická samovražda. Že sa to nedá. Nie v roku 2026. Napriek tomu do toho idem. Moje PREČO už je také silné, že pred ním neviem a nechcem zatvárať oči.

Ako to začalo

Bol to obyčajný večer. Odložila som telefón a uvedomila som si niečo, čo ma vydesilo: neviem povedať, čo som si pred tromi minútami vlastne prezerala. Nebola to jednorazová vec. Bol to vzorec, ktorý sa opakoval čoraz častejšie:

• Ťažšie sa mi sústredilo na jednu úlohu dlhší čas
• Moja pamäť mala kapacitu akvarijnej rybičky
• Po skrollovaní ma sprevádzal nepokoj, ktorý som nevedela pomenovať
• Pri postovaní príspevku som sa cítila ako cvičená opica, ktorá sa snaží vysvetliť psychologické či spirituálne nuansy v 60 sekundách – a hlavne nech sú prvé 3 dostatočne šokujúce, aby zastavili dopamínové prsty sledovateľov.

Čím viac času som na sieťach trávila, tým výraznejšie to bolo.

Hľadala som odpovede – a nechcela som ich nájsť

Pozrela som si film The Social Dilemma (odporúčam!). Naštudovala som si, ako funguje dopamínový systém. Prečítala som štúdie, ktoré na to všetko upozorňovali roky dopredu.

Vedela som to. A napriek tomu som pokračovala.

Prečo? Lebo moje online podnikanie na tom stálo. Lebo som si hovorila, že ja to budem robiť inak. Po svojom. Že budem tou výnimkou, ktorá dokáže priniesť hodnotu aj v prostredí, ktoré na to nie je stavané.

Klamala som sama sebe.
Posledným zlomom bola pre mňa kniha Ukradnutá pozornosť, ktorú napísal Johann Hari. Pravda ma ovalila po hlave a postavila pre etickú otázku: ako môžem ľudí podporovať v duševnom zdraví, uzdravení z vyhorenia či krajšom živote v prostredí, ktoré to všetko priamo ničí?

Siete, ktoré ste poznali, už neexistujú

Rok 2015: lajkovali ste fotky kamošov. Sledovali ste tvorcov ako pravidelné vydanie časopisu, na ktoré ste sa tešili.

Áno, aj vtedy mali siete v sebe zabudované mechanizmy návykovosti. Už vtedy zámerne využívali prvky, ktoré využívajú napríklad hracie automaty. Ale zároveň stále ukazovali svoju krajšiu tvár.

Odvtedy sa algoritmus menil. Krok po kroku. Update po update. Vždy s tým istým cieľom: udržať vás online čo najdlhšie. Za každú cenu. Prečo?

Ak je produkt zadarmo, produkt ste vy

Ak je niečo dlhodobo zdarma, pýtajte sa, aký je biznis model.

Pri sociálnych sieťach je odpoveď jednoduchá. Produktom sme my, naša pozornosť. Tá sa predáva ďalej – inzerentom, tretím stranám, každému, kto si zaplatí za to, aby ovplyvnil, čo si myslíte, čo cítite a čo si kúpite.

Myslíte si, že máte kontrolu nad tým, čo vidíte a koho sledujete?

Skúste si spomenúť, kedy ste naposledy videli svoju obľúbenú umelkyňu hore vo feede. Vidíte vo feede každý jej príspevok alebo skôr každý desiaty? A skúste si spomenúť, kedy ste naposledy videli politickú hádku, ukričaného influencera alebo obsah, z ktorého vám je zle.

To nie je náhoda. To je dizajn.

Dojné kravy v Matrixe

Vitajte v systéme, kde sme pripojení ako dojné kravy. Dojí sa naša pozornosť.

Náš mozog je evolučne nastavený venovať zvýšenú pozornosť nebezpečenstvu, konfliktu a kontroverzii. Kedysi nás to malo udržať nažive. Náš mozog dobre vedel, že strom obsypaný chutnými plodmi je fajn, ale primárne treba venovať pozornosť číhajúcemu tigrovi. Dnes je tento prirodzený mechanizmus zneužitý a drží nás prilepených na obrazovke – bez ohľadu na to, čo to robí s naším duševným zdravím. Pretože hádajte čo? Náš mozog nie je stavaný čeliť nejakému tigrovi v jednom kuse a napínať svoje najprimitívnejšie pudy 24/7.

Algoritmu je to jedno, samozrejme. Nie je to sprisahanie. Nie je to osobné.
Sú to len vedľajšie škody.

Presne tak, ako väčšina spoločnosti nerieši well-being kráv vo veľkochove – pokiaľ dostane mlieko.

Nie je to osobné. Je to systém. Postavený mimoriadne múdrymi mozgami špičkových behaviorálnych vedcov a dizajnérov, ktorých jediným zadaním bolo jedno číslo: čas strávený v aplikácii.

Hnev náš každodenný daj nám dnes

Ako ste už asi pochopili, dopamín z pekných fotiek z roku 2015 rýchlo vyprchal. Technologickí giganti potrebovali silnejšie palivo, ktoré by udržalo našu pozornosť prilepenú na displeji celé hodiny. A našli ho. Ekonomiku pobúrenia.

Rozvážny a láskavý príspevok? Pre mozog v dopamínovom rauši je to nuda.

Hádka, kontroverzia, útok na druhú skupinu, ukazovanie prstom? Och áno, čím väčší masaker, tým lepšie. Vstúpite do komentárov, píšete odpoveď, hneváte sa, obhajujete svoju pravdu.

Doba strávená v aplikácii vyletí do neba. Peniaze sa sypú, platformy jasajú. Pre algoritmus je hnev najziskovejší produkt. 

Ako pomaly varené žaby

Najdesivejšie na tomto systéme je, ako nebadane nás mení. Sme ako tie známe pomaly varené žaby. Voda sa ohrieva tak postupne, že si nevšimneme, kedy to prestala byť teplá vírivka a začalo sa dusenie vo vlastnej šťave.

Tam, kde by sme pred pätnástimi rokmi diskutovali, možno sa pohádali a o týždeň sa opäť stretli pri nedeľnom obede, sa dnes polarizujeme. Namiesto komplexnosti, nuansy a stretávania na pol ceste si volíme rozdeľovanie a radikalizáciu.  Siete nás potichu trénujú myslieť v čiernobielych kategóriách: my vs. oni, dobrí vs. zlí, intelektuáli vs. dezoláti, muži vs. ženy. Strácame schopnosť uniesť odtiene sivej, komplexnosť a empatiu.

V našom feede sa každý deň varí nebezpečný myšlienkový guláš právd, poloprávd aj kompletných lží. Čím šokujúcejšie zjednodušujúcejšie obsahy, tým väčšie dosahy a viac lajkov. A keď to má tisíce lajkov, je to asi pravda, však? Alebo aj nie. Pretože systém nie je nastavený tak, aby odmeňoval kvalitu.  Je nastavený tak, aby odmeňoval najväčšie rodeo. Extrémy.  A to dáva silnú pozíciu tým, ktorí sa neštítia takmer ničoho. A núti aj inak solídnych tvorcov pritvrdzovať. Navyše naše mozgy jednoducho nie sú vybavené na prijímanie a spracovávanie takého množstvo, často protichodných a extrémnych, informácií. Navyše týmto rýchlym spôsobom. Nie bez následkov.

Tento jed sa subtílne preplazil dokonca aj do sveta sebarozvoja a terapie. Namiesto hlbokej práce na sebe a kultivovanej diskusie dnes na sieťach pozeráme pársekundové reely o tom, ako druhých rýchlo oštítkovať diagnózou. „To je narcista, to je toxický vzťah.“  Stačí si prejsť päťbodový checklist. Ako byť tou dokonalou ženou či mužom, ako nasledovať nerealistické a nezdravé modely vzťahov či úspechu. A dokonca aj to, ako ľudí známkovať od 1 do 10 podľa ich údajnej „hodnoty“.

To všetko má následky. Na nás, našich vzťahoch, našich rodinách.

Zvykli sme si byť neustále podráždení. Zvykli sme si žiť v permanentnej bojovej pohotovosti.
Čudujeme sa, že nevieme nikdy úplne vypnúť.
Že máme pocit, akoby sme celý deň nič nestihli poriadne, hoci sme boli neustále zaneprázdnení.
Že nedokážeme prečítať desať strán knihy bez toho, aby sme siahli po telefóne.
Že máme kratšiu trpezlivosť s partnerom, deťmi aj sami so sebou.
Že svet nám pripadá čoraz nebezpečnejší, ľudia hlúpejší a budúcnosť temnejšia.
Možno to nie je preto, že sa svet zbláznil.
Možno je to preto, že sme sa začali svet pozerať cez stroj, ktorý zarába presne na tom, aby nám ho takto ukazoval.
A potom ho pod vplyvom tejto optiky presne taký aj spoluvytvárame.

Odchod z veľkochovu

Môžete povedať, že prehnane dramatizujem. Že to zvládate, že vás sa to netýka, že to máte pod kontrolou.

Možno áno. Ja som si to hovorila roky.

Ale povedala som si stačilo. Odmietam byť ďalej aktívnym palivom pre tento stroj. Odmietam zjednodušovať komplexnosť ľudskej duše, terapie a vzťahov do 30-sekundových reelsov. Odmietam vás strašiť, poburovať alebo vás učiť, ako po troch minútach diagnostikovať celú svoju rodinu, len aby mi algoritmus odmenou prihodil trochu dosahu. A ešte tomu obetovať dobrú pamäť, bystrú myseľ a duševné zdravie.

Nemôžem ľudí s čistým svedomím sprevádzať k duševnému zdraviu, vnútornému pokoju a pravdivým vzťahom a zároveň to robiť v prostredí, ktoré nám všetkým toto systematicky berie.

Je to ako prevádzkovať odvykanie závislosti v kasíne – hneď za ruletou prosím odbočte doprava…

Hovoria, že podnikať bez sociálnych sietí sa v roku 2026 nedá.

Možno.

A možno sa len všetci bojíme urobiť ten prvý krok a zistiť, čo je za tým strachom.

Ja ho robím dnes. A odchádzam zo sietí. Nehovorím, že sa tam už nikdy neobjavím ako človek, ako Zuzka. Pozrieť sa kde dovolenkujú kamoši alebo pridať nejaký svoj veselý cestopis.

Ale môj fokus sa presúva inde. Do väčšej jednoduchosti, spomalenia, reality.

Moje podnikanie a sprevádzanie ľudí sa v tomto priestore a týmto spôsobom končí.
Mám víziu, čo ďalej. Podarí sa? Netuším, ale aj tak do toho idem.

O svoju cestu sa určite ďalej podelím, ak ťa zaujíma moje pokračovanie bez sietí, ale aj témy ako vyhorenie, duševné zdravie, láskyplné vzťahy či jednoduchší život v prítomnosti – prihlás sa k odberu mojich „Listov ku káve“, ktoré nie sú nijaký bežný newsletter. Alebo si stiahni niektorý z mojich darčekov a ostaneme v kontakte.