Moje stretnutie so sklamaním a škola prijímania

Posledný týždeň bol pre mňa ako škola rôznych sklamaní. A toho, čo vlastne sklamania znamenajú. Začalo sa to v pondelok. Sklamanie číslo jedna vo mne vyvolalo sériu pochybností – kde je chyba? Čo som urobila zle? Zamrzelo ma to, ale rozhodla som sa hodiť to za hlavu.

Ale prichádzali ďalšie dva dni a s nimi ďalšie veci, väčšie či menšie nezdary a komplikácie, a ja som cítila v sebe rastúci hnev, smútok, sklamanie a najmä nepokoj. A popri tom som sa čudovala, čo je to so mnou, vyčítala som si aká som protivná a bojovala proti svojmu vnútornému naladeniu…

Akoby som mala povinnosť byť stále v pohode, slniečková, naladená na úspech… :-))

Môj vnútorný kritik samozrejme do toho vykrikoval svoje a poriadne mi priložil, najlepšie bolo asi : „A ty píšeš o pozitívnom prístupe k životu a TAKÁTO si, TAKTO sa správaš, no samozrejme koho by to potom zaujímalo….“ :-))))

Nakoniec, po ďalšom z rady sklamaní som si dovolila vyplakať sa, vyhnevať sa, povedala som si dobre – aj toto som ja. A zrazu mi došlo akú obrovskú časť z mojej vnútornej nepohody tvorili príbehy. Klamlivé príbehy o tom ako nie som dosť dobrá, ako niečo robím zle, ako by som mala to a tamto, ako by mal život ísť a prečo tak nejde… SKLAMANIE. Podľa mňa nie náhodou obsahuje toto slovo v sebe „klamanie“. Základom sklamania je totiž kopec sebaklamu, nepravdivých príbehov o vlastnej nedostatočnosti, nesplnenie očakávaní, ktoré sme si vytvorili bez toho, aby sme dokázali vidieť a pochopiť celý obraz. Pretože niekedy, možno tiež máte tú skúsenosť, niečo nevyjde, niečo je inak ako by sme chceli a po čase sa ukáže, že to malo svoj zmysel. Len sme ho nevideli.

A niekde pomedzi to prijatie sa zrazu ukázalo jasné nebo :-)