O krave, pripálenom koláči a sebaláske

„Ja som taká krava! Tak blbá snáď ani nemôžem byť!“  Z kuchyne mojej dávnej známej sa nesie výkrik a pri jeho tóne a obsahu ma až mykne.

„Čo sa deje?“

„Prihorela som koláč, som úplne sprostá.“ Jej vychýrený čokoládový koláč oddychuje v plechu, vonia výborne a jediná porucha, čo vidím, že mierne stmavnutá ľavá strana.

„Veď sa nič nestalo, vyzerá dobre a jedlo.“

Známa ďalej sama sebe nadáva, dobrá nálada je aspoň v tomto okamihu fuč. Hlavou mi toho víri veľa. Napríklad mi príde super, že vôbec piekla, to sa teda u mňa až tak často nestáva. Tak trochu by som ochutnala ten koláč, napriek všetkému jeho pravá strana vyzerá veľmi chutne.

Asi najsilnejšou myšlienkou je tá na kopu žien, ktoré sú k sebe tak veľmi kritické za maličkosti. Prečo je ich v našej spoločnosti tak veľa? Celá generácia našich mám, babičiek a tiet, ktorá sa ospravedlňovala aj za nedosolenú polievku. A celá generácia nás, ktoré sme na seba tvrdé a prísne – lebo nie sme superženy, supermamy, supervýkonné manažérky a superúspešné podnikateľky. Lebo by sme toho mali viac stíhať. Lebo pripaľujeme čokoládové koláče.

Ženy, buďme na seba lepšie!

Majme rady sami seba a majme sa v úcte! Alebo si snáď viete predstaviť, že by niekto, kto nás úprimne ľúbi, prišiel a povedal: „Ty si taká krava, pripálila si koláč! Si skrátka úplne blbá!“

Buďme samy sebe niekým, kto nás skutočne miluje.

Páčil sa vám článok? Napíšte mi do komentárov.
Prečítajte si aj moje knihy Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla >>>