Nie dosť dobrá?

Odmalička počúvame najrôznejšie vyjadrenia o nás samých. Počúvame ich doma, v škole, na krúžkoch, na ihrisku, u doktorky, v kostole, na návšteve… Je ich veľa a nie je výnimkou, keď si tieto vyjadrenia dokonca navzájom protirečia.

Napríklad:

„Nebuď taká hlučná, nevykrikuj, to sa na mladú dámu nepatrí…“
„Vaša dcéra je príliš tichá, vôbec sa nevie prejaviť, nezapája sa…“

„Krásne kreslíš!“
„Na hodine máš pozorne počúvať a nie si kresliť!“ (čo na tom, že niekomu zamestnané ruky pomáhajú počúvať a nezaspať…)

„Si predstav, ona má 18 a ešte nikoho nemá!“
„Nezdá sa ti, že si priveľmi mladá na vážny vzťah?!“

„To je taká šedá myš…“
„Nezdá sa Ti, že sa na seba snažíš nejak moc upozorňovať?“

Nezáleží na tom, že sú to niekoho subjektívne domienky a príbehy.  Nezáleží, či sú to dobre mienené rady alebo zlomyseľné pichnutia. Netrvá dlho a tie hlasy sa začnú ozývať aj v našich hlavách. Zrazu máme vnútorného kritika zabudovaného priamo v sebe. A ten nám často pripomína v čom všetkom sme príliš a v čom zase nie dosť. Príliš tučné, príliš chudé, príliš tiché a utiahnuté, príliš výbušné, príliš vyzývavé, príliš nevýrazné, také, onaké, makové… A zároveň málo priebojné, málo zaujímavé, talentované, nedostatočne úspešné v práci, málo komunikatívne, málo odvážne … jednoducho nie dosť dobré.

asian-413123_1280

Tak veľmi sme sa naučili osekávať svoju dušu, že keď sa rozhodneme odhodiť masky, po krátkodobej úľave prichádza zmätok.

Ak toto všetko nie som… Kto vlastne som?

Čo z týchto všetkých vecí, z týchto názorov, vzorcov… čo z toho je moje vlastné? Čo ku mne naozaj patrí? Aká NAOZAJ som?

Možno je čas ponoriť sa do seba a urobiť inventúru. Čo je naozaj naše, našej podstaty? Veľa „našich vecí“, našich tém a vzorcov sú iba obaly, ktoré sme si vytvorili, aby nás chránili, pomáhali nám. Aby sme dokázali žiť.

Možno sme sa usilovali každému zavďačiť.
Možno naopak ukázať, že nikoho nepotrebujeme.
Možno sme sa usilovali byť vždy tí najlepší, vždy zvíťaziť.
Možno byť potrební, nepostrádateľní, nenahraditeľní…

Aby sme dokázali, že sme dosť dobrí. Že sme hodní lásky.

Pozrime sa ZA tieto obaly. Kto naozaj sme? Tam za tým všetkým nie sme ani priveľa, ani primálo. Tam je všetko úplne správne.

Verte tomu, že každého z nás občas jeho obaly a vzorce tlačia a spútavajú. Ale my nie sme naše vzorce. Nie sme naše obalové ochranné vrstvy. Nie sme ani ten hlas-kecoš, ktorý nám hovorí ako sme mimo a čo by sme mali zlepšiť. To všetko sú stratégie, niečo čo je aktuálne pri nás, ale nie sme to my. Také duševné tričko. Alebo skôr polárna výstroj desiatich vrstiev? :-) Ale ZA tým je všetko úplne správne.

Páčil sa vám článok? Napíšte mi do komentárov a prečítajte si aj moje knihy Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla >>>

spolocnynahlad

Zuzana Koščová
Som spokojná žena, ktorá si žije po svojom a plní si svoje sny. Manželka, dcéra, sestra, šperkárka, psychologička, autorka úspešných kníh Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.     Inšpirujem ľudí žiť krajší farebnejší život a objavovať svoj potenciál. Svoje články píšem najmä na blog www.krajsiden.sk a svoju šperkársku tvorbu prezentujem na www.melly.sk   Môj príbeh si môžete prečítať tu >>>
Komentáre