V ohni premeny a duchovne nekorektná

Väčšia časť obsahu tohto článku sa mi prisnila. Vlastne sa mi ani do písania veľmi púšťať nechcelo, iných povinností je veru aktuálne dostatok. Ale nedá mi to pokoja a útržky sna sa mi neustále vracajú. Nie je to prvýkrát, čo mi prišla inšpirácia nečakane v spánku či polospánku.

Hovorí sa, že vtedy sú otvorené brány nášho nevedomia a zároveň sme otvorení a napojení tam niekde… na zdroj. Moja nočná mozgová aktivita môže mať dozaista vysvetlenie, že je toho na mňa ozaj priveľa a katastrofy sa mi premietajú už aj do snov. Som otvorená aj tomuto zdôvodneniu. Je však aj možné, že sa snažia prísť nejaké dôležité vhľady, ktoré v tejto chvíli prichádzajú nielen mne, ale aj mnohým ďalším. Nuž, kto som ja, aby som to súdila…. Takže sadám za počítač a píšem.

Táto jeseň bola pre mňa asi (určite) najťažšia a najbolestivejšia v mojom živote. Ku „stokrát nič umorilo vola“ (zdravotné veci, rozostavaná stavba, stav blížiaci sa vyhoreniu a snaha pochopiť aké nové smerovanie sa mi ukazuje…) sa pridala obrovská a nečakaná rana, kedy nám doslova z večera do rána z plného zdravia zomrel ocko.

Keď tak vnímam okolitý svet a toto obdobie, prichádzam k pocitu, že nebudem zďaleka jediná, pre ktorú je táto jeseň najťažšia a najbolestivejšia. Dokonca sa často zarazím s pocitom, že som zatiaľ obišla pomerne dobre. Hoci správy už nesledujem celé roky, energetickému bombardovaniu akoby sa už nedalo vyhnúť. Prešov, Ostrava, Viola, Monika či nehoda autobusu sú tými prípadmi, ktoré nás zasiahli a ktoré je vidieť. Tak veľmi vidieť, že to prestáva byť etické a len ticho dúfame, že to konečne pochopia aj niektoré médiá a niektorí diskutujúci.

Pod hladinou, mimo verejnej drámy, je toho však ešte oveľa oveľa viac. Súkromných osobných zemestrasení a bolestí, ktoré si chtiac nechtiac vypočujeme od známych, priateľov, v MHD či kdekoľvek inde.

Akoby sa svet ocitol v ohni premeny.

Je toho toľko, až sa mi zdá, že to na nás kričí… Ale čo?  Čo nám to chce povedať? Podelím sa s vami o témy, ktoré táto jeseň otvára vo mne.

Súcit namiesto súdenia

Keď naša myseľ zachytí drámu, okamžite zatúži analyzovať a vyhodnocovať. Zmes myšlienok a emócií za nás rýchlo zprocesuje situáciu a „vypľuje“ stanovisko.
„To je také sebecké!“ (To by sme my nikdy neurobili)

„Ako si to len mohli nevšimnúť?!“ (To by sa nám stať nemohlo)

„Na vine sú určite X, Y a Z!“ (A vinníci musia byť exemplárne potrestaní)

Viem, je to ľudské. Nie vždy sme toho schopní, ale ak sa dá – skúsme sa zastaviť. Aká veľká musí byť bolesť človeka, keď sa rozhodne, že ju už ďalej neunesie? Aké veľké a bolestivé musia byť otázniky v srdciach pozostalých? Aké ťažké rozhodnutia museli robiť záchranári?

Nie som v tomto vôbec dokonalá, tiež viem vplyvom emócií robiť vnútri rýchle súdy. Ale často namiesto rýchlych odpovedí prichádza skôr množstvo otázok. A vnútorný sudca ostáva ticho. Lebo nekráčal v cudzích topánkach.

Ja som ty, ty si ja

Pomoc druhým je stále vnímaná ako veľká hodnota, ALE… nalejme si čistého vína. V podstate od malička sme často vedení k presnému opaku. V škole sa predsa nenašepkáva, nepomáha svojmu spolusediacemu. Je to niečo, čo treba potrestať a tak to buď vzdáme alebo robíme potajomky. A prichádzajú ďalšie situácie – napríklad na prijímačkách či pracovných pohovoroch, kde je každý ďalší neželaná konkurencia. A tak sa naučíme kopať sami za seba.

Čoraz viac vnímam, že je čas spojiť sily. Pochopiť, že tu na to nemusíme byť sami.  Že tu na to nie sme sami. Učíme sa skutočne načúvať. Učíme sa láskavo našepkávať a svietiť na cestu, keď sa niekto stráca. Učíme sa bez hanby požiadať o pomoc. Učíme sa pomoc ponúkať, dôstojne a s rešpektom.

Akoby sme začínali viac chápať tieto slová z piesní Kola života…

„Že jedno sme, ak umriem ja, umrie kúsok teba…“

A zároveň, keď žijem, žije aj časť teba…. keď pomôžem tebe, pomôžem aj sebe. A funguje to aj presne opačne. Nie je to čarovné?

Ako sa cítiš? Ako sa cítim?

Skúsme byť o kúsok viac bdelí.

Čím žije človek vedľa mňa? Ako sa cíti?
Čím žijem práve teraz ja? Ako sa cítim? Nerútim sa prirýchlo?

Pozrime sa navzájom do očí namiesto do displeja, zastavme sa, vytvorme si ten priestor na zdieľanie, otvorenie sa.

Rýchle občerstvenie, rýchla móda, rýchly internet… rýchlosť a efektivita sa v našom svete stali modlami. Čakáme, že odpoveď príde na prvé kliknutie a do dvoch sekúnd.  Neviem ako vy, ale ja tú rýchlosť tohto sveta už moc nedávam, nevládzem.  A najmä – naše vzťahy nefungujú ako rýchle pripojenie. Toto pripojenie si žiada čas a energiu, budovanie dôvery, vzájomný záujem.

Myseľ je ako reklama na Facebooku

To o pozornosti ste už určite počuli, však? To, čomu dávame v živote pozornosť, rastie.  Ak živíme drámu, dostávame viac drámy.

Zdá sa mi, že myseľ je trošku ako reklama na Facebooku. Keď raz klikneme na tragickú nehodu na Novom čase, bude nám ju Facebook vytrvalo ponúkať každý deň a ako bonus aj požiar, zemetrasenie a dve vraždy.

Nie, nie je to o tom zalepiť si oči ružovou plastelínou, ale skôr  nepriživovať ťažké či nepríjemné udalosti súdením, bedákaním a nadávaním. Zmysluplnejšou odozvou je napríklad súcit, praktická pomoc ak je možné ju poskytnúť, podporiť modlitbou či energiou lásky. Áno, viem, sme ľudia a môžeme sa nechať strhnúť. Ale ak sme práve schopní si vybrať, vyberme si múdro

Nie je iný čas ako teraz…

… a iné miesto ako tu.

Keď zomrel ocko, v tom zmätku myšlienok a emócií sa mi často vynárala a stále občas vynára aj tá na to, čo sme plánovali a už nestihli zrealizovať. Na jar sme sa rozprávali o tom, že ocino sníva ísť na výlet cez Švajčiarske alpy vlakmi – známymi horskými železnicami. Volal nás s manželom, či nechceme ísť všetci spolu. Jasné, že chceme. Ale o rok, keď dostaváme dom… keď bude čas, peniaze… Takisto sme spolu boli na jarmoku a viem, ako som mu povedala, že o rok nám zaplatím ubytko v peknom hoteli, že v jeho veku už mu radšej doprajem pohodlné než skromné ubytovanie.

Niekedy ma to stále zamrzí. Nie preto, že by sme toho zažili málo. Ale skôr preto, že to, čo sa nejavilo ako podstatné, tak bolo a naopak dôvody, ktoré sa javili ako rozumné a dôležité zas až tak neboli. Aspoň nie tak, ako sa zdali.

Plány sú fajn a môžu byť krásne, ale niekedy mám pocit, že ak ich berieme príliš vážne, dokážu nás obrať o to najvzácnejšie – tú chvíľu, v ktorej práve sme. O TERAZ.

Teraz dýchaš. Teraz žiješ. Zajtra môže byť toho veľa inak ako dnes.

Upracme si priority

V tejto chvíli si asi dovolím byť duchovne nekorektná a možno aj poprieť bod o súdení, ale popri tom všetkom, čo sa deje, mám taký pocit, že stále stíha ľuďom aj hrabať.

Niekto má megastres, či má na Vianoce vypucované okná, niekto žiaľ rieši, že už po výbuchu bytovky žiadne okná nemá.

Máme dvadsiatypiaty darček? (Máme za stolom všetkých blízkych?)

Hm, neviem…

Každému z nás však zo srdca prajem pokoj v duši, lásku v srdci a hlavne pocit, že na to krásne aj to ťažšie v živote nie sme sami. Že sa máme.

S láskou,
Zuzka

Zuzana Koščová
Som spokojná žena, ktorá si žije po svojom a plní si svoje sny. Manželka, dcéra, sestra, šperkárka, psychologička, autorka úspešných kníh Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.     Inšpirujem ľudí žiť krajší farebnejší život a objavovať svoj potenciál. Svoje články píšem najmä na blog www.krajsiden.sk a svoju šperkársku tvorbu prezentujem na www.melly.sk   Môj príbeh si môžete prečítať tu >>>
Komentáre