Bolo to takto pred rokom, čo ma položili do postele horúčky, kašeľ a bolesť na hrudi. Plynuli dni, horúčky odišli, ale kašeľ aj bolesť na hrudi nemali konca. Použila som všetky možné prírodné postupy, ktoré som vedela. Zo dvakrát som sa už cítila oveľa lepšie, no za pár dní sa ťažkosti zakaždým vrátili. Po mesiaci som sa vybrala k doktorovi, nech ma popočúva. Nasledovali trojdňové antibiotiká a trojo iných liekov. Zlepšenie asi tak o 20%, aj to som optimista. Záležitosť sa už ťahala dva mesiace, keď sa objavila nečakaná správa – kamarátke zistili, že tá „chrípka“, na ktorú brala za posledné štyri mesiace už troje antibiotiká, je vlastne TBC. Ufff.  Hlboko som s ňou súcitila a zároveň ma začal zožierať strach o vlastné zdravie. Čiste realisticky bolo riziko prenosu nízke. Nakaziť sa tuberkulózou zvyčajne trvá týždne v infikovanom prostredí a my sme spolu boli iba dva dni, keď bola v meste a prespala u nás. Hoci sme spolu prekecali polovicu noci a veľa sa stískali, stále to boli iba dva dni. Nepríliš povzbudzujúce bolo, že ani ona sama nevedela, kde to mohla dostať. Celé to bolo záhadné a neuveriteľné.

Rozhodla som sa riešiť to a nechali sme sa s manželom vyšetriť. Od objednania po obrdžanie výsledkov ubehol asi mesiac. Bol to mesiac obáv a iracionálneho strachu, až napokon sa v mojom vedomí objavila otázka: „Je to tvoj strach?“ Ihneď som vedela, že nie je môj, aspoň nie v celej jeho hĺbke.  Komu teda patril? Vedela som už od detstva, že moja babka mala kedysi TBC a musela kvôli tomu na dva roky odísť od rodiny do liečebne. Moja mamina mala v tom čase iba štyri roky. Odrazu však začali vychádzať na svetlo rôzne podrobnosti tohto príbehu. Ako bola na tom tak zle, že takmer zomrela. Ako ju rehoľné sestry prekladali a umývali. Ako sa celá rodina za ňu modlila. Ako dedinské tety kúpili mojej vtedy päťročnej mame čierne šatičky. A ako ich babka po návrate z liečebne spálila na dvore. Hoci boli takí chudobní, že pol vrecka soli bol pre nich veľký poklad a oblečenie po sebe dedili postupne všetky deti.

Pochopila som, aké je dôležité, aby tento príbeh odvahy a sily neostal zabudnutý. Pochopila som, že sa vo mne ozývajú silné bunkové spomienky a aj celá táto skúsenosť sa v mojom živote objavila pre niečo. Testy vyšli negatívne a za ďalší mesiac napokon ustúpili aj bolesti na hrudi. Sami od seba, múdrosť tela si to vyriešila sama…

Tento článok píšem začiatkom apríla, počas už niekoľkotýždňovej celoštátnej karantény kvôli koronavírusu. Počas tohto obdobia mi prichádzajú často na um príbehy mojich predkov. Akoby na seba upozorňovali, ponúkali sa nám ako záchranný kruh. Napríklad pred pár dňami som si sadla do meditácie v nádeji, že sa mi podarí viac uvoľniť a rozpustiť napätie na solar plexe, ktoré už nejakú  dobu viac pociťujem.

Počas meditácie som v jednej chvíli za sebou vnímala babku a starú mamu (obe sú dávno po smrti). Vnímala som ich posilňujúcu a uisťujúcu energiu. Vedela som, že ony vedia. Aké to je, keď sa sype jedna zmena za druhou. Vedia aké to je, pochovať svojich blízkych a veľmi dobre poznajú neistoty prelomových časov. Obe prežili vojnu. Babka bola nútená žiť s troma deťmi v pivnici, lebo armáda osídlila izbu. Stará mamička predčasne porodila môjho otca v roku 1944 za dramatických okolností. Znova som si raz uvedomila, že strachy a traumy našich predkov nikam nezmizli – nosíme ich v našich bunkách aj my.

Tak ako inokedy, aj v dnešných dňoch zažívame všetky tie emócie, ktoré v nás ostali hlboko zapísané na bunkovej úrovni. Hoci to zatiaľ tu a teraz relatívne zvládame (žijeme, máme čo jesť, máme kde ostať doma) – správy z neďalekých krajín v nás spúšťajú rôzne strachy. Z hladu. Zo straty alebo ohrozenia blízkych. Zo straty živobytia, straty slobody  a mnohé iné…

Moje babky mi však v meditácii prišli dať najavo, že hoci prežívame ich aj naše vlastné strachy, rovnako máme v sebe aj ich silu. Je čas prestať sa zameriavať iba na čistenie všelijakých blokov, ktoré si z našich rodov nesieme, ale práve naopak – vidieť ich životaschopnosť, silu, odvahu, lásku, ktorú prejavovali najlepšie ako vedeli. Máme ich obrovskú podporu, o ktorú sa môžeme oprieť. Dary a múdrosť našich rodov sú nám k dispozícii.

Nie sme na to sami.

Ako pozvať silu predkov do svojho života?