Prečo veľa ľudí nikdy neuspeje?

Čo by vám napadlo ako prvé ak by sa vás niekto spýtal – prečo podľa teba veľa ľudí nikdy neuspeje? Skúste sa na chvíľku zamyslieť a sami pre seba si odpovedať.

Moje odpovede by kedysi boli rôzne. Asi nemajú dosť peňazí na rozbeh a nevedia si našetriť. Majú veľa povinností, a tak nemajú čas venovať sa svojmu projektu. Možno mali neperspektívny nápad.  Stretávala som sa tiež s názormi, že úspech je o správnych kontaktoch alebo o bližšie neurčenom „šťastí“ či naopak „smole“.

Dnes vnímam za neúspechom jednu veľkú príčinu. Zrejme nebude jediná, ale považujem ju za veľmi dôležitú. Pripomenula som si ju len nedávno, keď som po dlhých rokoch našla v rohu skrinky, s materiálom na tvorbu šperkov, prvé vlastnoručne vinuté perly. Boli to úplné prvotiny, ešte z kurzu, za ktorým sme kedysi precestovali 500 km.

Prikladám obrázok :-)

vinutkyprve

Čo si budeme hovoriť, sú strašné. A práve tam často číha pasca, ktorá dokáže ovplyvniť to, či čokoľvek, do čoho sa pustíte, napokon skončí úspešne.

Poviem vám, ako som to v tomto prípade mala ja. Strávila som hodiny a dni tým, že som postupne prichádzala na to, aká je ďalšia zručnosť, ktorou by som chcela obohatiť svoju tvorbu. Našla som vhodný kurz za čiastku, ktorá bola síce pre nás na tú dobu nie malá, ale prijateľná. Zarezervovali sme si ubytovanie, pricestovali… Popri tom všetkom sa mi už v mysli odvíjali príbehy. O tom, aké úžasné veci vyrobím. Aké nádherné šperky vytvorím a popredám. S každým ďalším krokom a energiou, ktorú som musela vynaložiť, očakávania rástli. V mysli som jasne videla tie veľdiela. Prišiel však okamih, keď sa moje veľkolepé vízie zrazili s realitou. Bola som vo flow, bola som vo svojom živle, tvorba ma neskutočne bavila… ale tie výsledky? Hrôza.

Takto je to väčšinou v každej oblasti, do ktorej sa pustíme. Zo začiatku tie výsledky často stoja za starú bačkoru. Až hodinami a mesiacmi usilovnej práce a získavaním skúseností sa blížime aspoň trochu k tomu obrazu, čo nám myseľ ponúkla, aby nás motivovala k činnosti. Niekde po ceste môžeme buď podľahnúť obavám, že nie sme dosť dobrí, že to celé nefunguje alebo naopak vytrvať. Môžeme zabudnúť, že kedysi, keď sme sa učili chodiť alebo kresliť prvé čmáranice, nás ani nenapadlo pochybovať, že nie sme dosť dobrí. Jednoducho sme to robili a časom sme si osvojili potrebné zručnosti. Alebo si môžeme spomenúť, že učiť sa je prirodzené. Môžeme aktivovať každú bunku svojej tvrdohlavosti a húževnatosti. Môžeme sa zdokonaľovať, vzdelávať, rásť a aktívne precvičovať všetky potrebné schopnosti. Môžeme podľahnúť očakávaniam a frustrácii alebo si užívať tú cestu.

Išla som po podobnej ceste viackrát. Keď som investovala do sklárskej pece, keď som písala svoju prvú knihu, tvorila svoj prvý blog…  Nebolo mi vždy všetko jedno. Súčasťou boli aj obavy, únava, sklamania, slzy, občas aj slepá ulička. Ale aj úžasné okamihy, kedy som si hovorila „wow, toto je môj život“.

zuzkasri

Chcete rozvinúť nejaký nový projekt alebo podnikania? Chcete napísať knihu? Cítite, že vás to ťahá niečo robiť, tvoriť, rozvíjať?

Jednoducho začnite.

A neprestaňte.

Páčil sa vám článok? Napíšte mi do komentárov a prečítajte si aj moje knihy Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla >>>

spolocnynahlad

Zuzana Koščová
Som spokojná žena, ktorá si žije po svojom a plní si svoje sny. Manželka, dcéra, sestra, šperkárka, psychologička, autorka úspešných kníh Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.     Inšpirujem ľudí žiť krajší farebnejší život a objavovať svoj potenciál. Svoje články píšem najmä na blog www.krajsiden.sk a svoju šperkársku tvorbu prezentujem na www.melly.sk   Môj príbeh si môžete prečítať tu >>>
Komentáre