Keď nám duševné zdravie padá na hlavu

Už nejaký čas mi tá myšlienka nedala pokoja. „Napíš článok o duševnom zdraví… napíš článok ako si pomôcť…“ tíško sa mi ozývalo v hlave. Naproti tomu vnútorný kritik bol veľmi hlasný. Sama sa niekedy čudujem, kde sa vo mne berie taký terminátor. Spustil svoju pesničku o tom, že ja som tá pravá, čo sa má vyjadrovať… Čo na tom, že mám psychologické vzdelanie? Keď moje vlastné zvládanie posledného roka má ďaleko od ideálu? Keď v apríli a máji som sa brodila bažinami depresií a úzkostí. Keď ma prvá vlna kolektívneho korona-zmätku zasiahla v celkom biednej kondícii – vyhoretú, smutnú, pár mesiacov po ockovej smrti, so zvyškami energie a ešte mi priložila…  A nebudem sa tváriť ako motivačný guru, ktorý „bol na tom kedysi zle, ale POTOM…“ Dobre viem, že stále nie som úplne fit. A predsa…

Napriek tomu a možno práve preto.

Tá informácia ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Vypočula som si ju v nejakom videu. Koľko ľudí sa každý deň rozhodne ukončiť svoj život a ako veľmi toto číslo vzrástlo za posledné mesiace. Stislo mi srdce a odrazu ten tichý hlások volal mocnejšie a veľmi veľmi jednoznačne…

„Boh nemá iné ruky, iba tie naše.“
Nech sú akokoľvek nedokonalé…

A tak píšem…

V tomto i nasledujúcom článku sa s vami podelím o rôzne pomôcky, tipy, uvedomenia, niektoré moje vlastné, niektoré naštudované od rôznych odborníkov v tejto oblasti. Tou najdôležitejšou zručnosťou v čase (nielen) krízy je dokázať sa o seba postarať. Tak, aby nám bolo podľa možností čo najlepšie. Aby sme sa dokázali o seba účinne postarať, je dôležité zistiť a pochopiť na akých pilieroch fungujeme a čo potrebujeme.

Jeden starší psychiater, ktorého meno si žiaľ nespomínam, prirovnával duševné zdravie pre jednoduchšie pochopenie k domu. Dovolila som si odpichnúť sa od tohto konceptu, pozmeniť ho a doplniť podľa toho ako to cítim a chápem ja.

Skúste si predstaviť svoj život ako dom a seba v ňom. Aby to celé fungovalo, asi mi dáte za pravdu, že treba minimálne 4 steny, strechu a podlahu :-)

Mať sa na čo tešiť

To je tá stena, ktorú máme pred sebou. Je pre nás prirodzené chcieť sa na niečo tešiť, robiť si príjemné plány a dúfať v peknú, zmysluplnú, bezpečnú budúcnosť. Aj vy cítite, že táto stena potrebuje aktuálne našu pozornosť? Možno sa veci menia a naše plány boli mnohokrát škrtnuté, ale stále je tu možnosť aktívne hľadať niečo, čo nás bude tešiť a bude sa nám zdať zmysluplné. Ideálne oboje. Mňa táto snaha doviedla k činnostiam, ktoré som nikdy (alebo dávno) nerobila. Začala som pestovať kvety na balkóne. Vrátila som sa po rokoch k maľovaniu obrazov. Vytvorila som online kurz, ktorý bol zdarma pre všetkých a previedla som ním počas troch týždňov skoro tisíc ľudí.

Ak cítite, že viete v niečom prispieť svetu alebo niekomu pomôcť, choďte do toho, aj to môže byť jeden z vašich zdrojov, ako sa cítiť lepšie. Veď Boh nemá iné ruky, iba tie naše… :-) Vybudovaním pevnej prednej steny domu v sebe posilňujeme energiu tvorcu, pocit, že sme schopní, že sme tu správne. Že nemusíme čakať rozpliznutí v márnosti, ktorú nevieme ovplyvniť.

Skaly, o ktoré sa môžeme oprieť

To je tá stena domu, ktorá je za nami. Naše pevné body, tí najvernejší a najspoľahlivejší. Je umením, výzvou aj požehnaním budovať silné, vyvážené vzťahy, ktoré zvládnu aj náročnejšie témy a životné okolnosti. Raz potiahne jeden, raz druhý. Rada by som však priniesla ešte ďalší pohľad na tie pevné stabilné skaly, o ktoré sa dá oprieť. Skúsme si položiť tieto otázky:

  • Ako sa môžeme oprieť sami o seba?
  • Čo sú moje silné stránky?
  • Čo môžem posilniť, aby som sa sám v sebe cítil istejší?

Tí, čo kráčajú popri nás

Priatelia, kamaráti, ľudia v našich životoch. Tvoria bočné steny domu. Zdieľame svoj život, zaujímame sa o seba navzájom, fandíme si a podporujeme sa, niekedy sme si bližšie, inokedy ďalej. V náročných chvíľach sa môže stať, že o tieto bočné steny ľahko prídeme. Poznáte tie situácie, kedy ani neviete ako zareagovať? Pretože viete, že slová to nenapravia. Mŕtvych nevzkriesia, diagnózu neodčarujú a celkovo znejú tak prázdno. Univerzálnym liekom, ktorým niet čo pokaziť je veta: „Ako sa cítiš?“ Verím tomu, že keby sme zo srdca a úprimne viac používali tú magickú vetu „Ako sa cítiš?“ svet by bol láskavejším miestom pre úplne všetkých…

Možno ste sa niekedy ocitli aj na tej druhej strane. V náročných, ťažkých emóciách alebo až depresii, ktorá nás vábi stiahnuť sa a lízať si rany. V dnešnom zrýchlenom svete však v tomto (inak celkom prirodzenom) stave nie je ťažké podľahnúť ilúzii, že nikoho nezaujímame, že sme „na odpis“. Pamätám si veľmi dobre na ten pocit. Keď som sa stretla so smrťou a stratou, po pár týždňoch a následne mesiacoch nastalo také zvláštne ticho. Zdalo sa mi, že svet sa rúti ďalej rýchlym tempom a ja som ostala niekde ďaleko ďaleko vzadu. S tým, že ja to takto ďalej nevládzem, nedokážem. Vo svete, ktorý si cení výkon, úspech, družnosť, víťazstvo je to zrazu celkom hustý pocit. Aj v týchto pocitoch je však ukrytá veľká výzva pre nás. Výzva…

  • prehliadnuť tú ilúziu, komunikovať, žiadať o pomoc.
  • nájsť v sebe silu, o ktorej zatiaľ nevieme. Je ako truhlica s pokladom, čo čaká na zadanie toho správneho kódu, aby sa odomkla. Ale to sa stane jedine vtedy, ak sa jej postavíme.
  • nájsť k sebe súcit a lásku. Pochopiť, že to zvládame dobre, najlepšie ako vieme. Väčšinou sme sami sebe tí najprísnejší sudcovia. Keď k sebe dokážeme byť láskavejší, aj svet nám odzrkadlí viac láskavosti.

Nohami na zemi

Áno, reč bude o podlahe nášho domu. O tom, aké je dôležité byť pevne ukotvení. Pozorujem, že (nielen) internet je plný chaosu, informácií, posolstiev. Spirituálne posolstvá sú kapitola sama osebe. Áno, prebieha nám tu veľká zmena a pravdepodobne začína nová etapa vo vývine ľudstva. Neviem, či ešte niekto verí, že všetko bude ako predtým.  Duchovné súvislosti toho, čím prechádzame, sú pre mňa fascinujúce, ale niekedy sa mi zdá, že mnohé články sú tak komplikované a vzletné, že sú čistým únikom z bežnej reality. Akoby čím komplikovanejšie, tým duchovnejšie. Verím, že JEDNO-DUCHOSŤ môže byť tou našou pevnou pôdou pod nohami. Jasnosť, čistota, pochopiteľnosť, uchopiteľnosť v praxi. Niekedy treba skrátka urobiť čo treba, tu a teraz. 

Je ti naprd keď prší?

Keď je pekné počasie, chýbajúca strecha zdanlivo neznamená veľký problém. Keď však zaprší, tak tá strecha dosť chýba a cítime sa skôr vydaní napospas než pod ochranou. Áno, možno si tipnete správne, že strecha je náš duchovný život. Pochopenie a dôvera, že existuje Sila, ktorá nás presahuje – či už ju nazveme Boh, Vesmír alebo Matka príroda. Je to láskavá život podporujúca Sila, ktorá je stále s nami a nikdy nás nemá v paži. Hoci možno práve nedostávame to, čo sa nám páči a zvýjame sa v tom ako malé deti na podlahe vesmírneho supermarketu. Za mňa nesmierne pomáha meditácia a modlitba a pokojne aj oboje naraz. Ale pozor, nie naspamäť odrapkaná, ale úprimná, zo srdca, priamy rozhovor akoby ste sa rozprávali s rodičom alebo blízkym kamošom. A meditácie? Vyskúšajte napríklad tie na mojom Youtube kanáli, stiahnite si zdarma meditáciu „Stretnutie so svojou dušou“ a ako láskavá podpora pre celú rodinu sú tu nové Meditácie pre deti.

Bol pre vás článok užitočný? Napíšte mi prosím do komentárov.

Dovoľte mi aj predstaviť vám svoju najnovšiu tvorbu :-)
Meditácie pre deti nájdete tu >>>

Môj nový e-shop s vlastnoručne tvorenými obrazmi, šperkami a mojimi knižkami tu >>>

Zuzana Koščová
Som spokojná žena, ktorá si žije po svojom a plní si svoje sny. Manželka, dcéra, sestra, šperkárka, psychologička, autorka úspešných kníh Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.     Inšpirujem ľudí žiť krajší farebnejší život a objavovať svoj potenciál. Svoje články píšem najmä na blog www.krajsiden.sk a svoju šperkársku tvorbu prezentujem na www.melly.sk   Môj príbeh si môžete prečítať tu >>>
Komentáre